List o tých, ktorých Vesmír zvádza znova a znova

Osud má zvláštny rukopis. Stáva sa, že dvaja sa prvýkrát uvidia dávno predtým, než sa ich cesty naozaj pretnú. Jeden dlhý pohľad, v ktorom sa číta zjavná túžba pristúpiť, prehovoriť, pozvať na rande — kým ste obaja ešte úplne slobodní. No v tej sekunde zvíťazí ostych a plachosť. Krok sa neurobí, cesty sa rozídu, no spomienka na ten pohľad akosi zostáva vnútri.

Prejde dlhých osem či deväť rokov. A zrazu sa otvoria dvere, život vás zviedol znova a v tichu nastane okamžité, prenikavé rozpoznanie. Všetko vnútri kričí, že to nie je náhoda, no teraz už mužské ego, strach alebo cudzie okolnosti nedovolia vysloviť nahlas jednoduché slová: „Ľúbim ťa. Mám k tebe city.“ A znova — odlúčenie na roky.

No Vesmír miluje dokončené príbehy. Keď sa neodhodláme urobiť voľbu na prvý raz, nevygumuje cit — dáva nám šancu znova, a znova, a znova. Bude opakovať udalosti a privádzať vás k sebe dovtedy, kým napokon neodhodíte strach a neprijmete svoje skutočné rozhodnutie.